Žena – S. Aleramo

Rok 1906 znamená v talianskej literatúre významný krok pre Sibillu Aleramovú (pseudonym Riny Facciovej), ktorá svojím autobiografickým románom Žena vstúpila do feministickej prózy a priniesla nový impulz do diskusie o postavení žien. V krajine s veľmi zaostalými a archaickými zvyklosťami, ktoré držali ženy, a najmä matky, v podriadenej pozícii, tento román vyvolal veľkú pozornosť, nielen v spoločenských kruhoch, ale aj v legislatívnej oblasti. Rýchlo bol preložený do viacerých jazykov, čím si získal miesto nielen v literárnom svete, ale aj v hnutí za emancipáciu žien. Úprimnosť Aleramovej spovede a hlboká analýza duše ženy žijúcej v potláčajúcom prostredí šokovala čitateľov a pomohla odhaliť zažité predsudky, nielen v Taliansku, ale aj v zahraničí. Tragický príbeh matky, ktorá opúšťa svojho milovaného syna, vychovaného v úcte k zákonu, ale zároveň v prostredí, ktoré uprednostňuje bohatstvo a moc, symbolizuje citovú drámu ženy ako obete spoločenských pomerov. V svetovej literatúre je len málo takých silných psychologických diel od spisovateliek, ktoré čerpali zo svojich osobných skúseností a pre život, a práve v tom spočíva príťažlivosť a súčasná relevantnosť tohto diela.