Citová výchova – Gustave Flaubert (1951)

Vo svetovej literatúre je málo románov takých mnohostranných a mnohoznačných ako práve Citová výchova od Gustava Flauberta. Predovšetkým je to spoločenský román v tom zmysle, že veľmi presne zachytáva život parížskej a čiastočne aj vidieckej buržoázie okolo polovice devätnásteho storočia. V niektorých častiach, pri opise revolučného obdobia, sa toto dielo dokonca stáva spoľahlivo zdokumentovaným historickým románom. Pritom všetkom však zostáva osobným príbehom mladého muža, vydaného napospas svojej ctižiadosti a ľúbostným túžbam, a preto mu nemožno uprieť ani označenie ľúbostný román. Netreba zabúdať, že Citová výchova je do veľkej miery aj románom autobiografickým a takzvaným kľúčovým, pretože je zároveň osobnou, intímnou spoveďou svojho autora, ktorý v rade postáv vykreslil svojich známych, napríklad vraj aj spisovateľa Mériméeho v postave Martinona. Živý vzor mala predovšetkým hlavná ženská postava románu, pani Arnouxová, v ktorej Flaubert stvárnil pani Élisu Schlésingerovú; tú vtedy dvadsaťšesťročnú prvý raz spoznal ako pätnásťročný mladík a po celý život pre neho zostala ľúbostným ideálom ženy. Napokon nemožno nepripomenúť ani veľmi závažnú myšlienkovú a ideovú náplň románu. To všetko spolu robí z Citovej výchovy nielen všestranný obraz doby a autora, ale aj jeden zo základných kameňov novodobej svetovej literatúry. Gustave Flaubert, jeden z najvýznamnejších francúzskych romanopiscov, sa narodil 12. decembra 1821 v Rouene a tam aj vyštudoval strednú školu. Potom odišiel na právnickú fakultu do Paríža, no právo ho zaujímalo čoraz menej, až ho napokon (v roku 1843) zanechal a odvtedy žil v obci Croisset neďaleko Rouenu v skromnom domčeku, ktorý opúšťal len pri občasných výletoch do Paríža a na niekoľko dlhších ciest po Francúzsku, Taliansku, Oriente a Tunisku. Jeho prvé literárne práce zachytávajú autorovu romantickú exaltovanosť, pesimistický vzťah k životu a neskôr postupný odklon od romantizmu smerom k realizmu. Preslávil sa až v roku 1856 románom Pani Bovaryová. V roku 1862 vychádza rozsiahly historický román o kartáginskej kráľovnej Salambo, v roku 1869 Citová výchova, už druhá verzia tej istej látky, ktorú Flaubert prvý raz spracoval v rokoch 1843 – 45, v roku 1874 už tretia, konečná verzia románu Pokušenie svätého Antona a napokon v roku 1877 Tri poviedky. Nedokončený zostal posledný román Bouvard a Pécuchet, ktorého hotová časť vyšla až posmrtne. Flaubert zomrel v Croissete 8. mája 1880. V jeho zobraných spisoch, vydaných prvý raz v roku 1910 v 18 zväzkoch, je aj jeden zväzok takmer zabudnutých divadelných hier, niekoľko zväzkov cestopisov a predovšetkým päť zväzkov nezvyčajne zaujímavej a významnej korešpondencie.