Podaj ruku smrti – Anton Rákay

Próza Antona Rákaya s názvom Podaj ruku smrti stavia na myšlienke, že zomieranie nie je iba utrpením, počas ktorého si dotyčný praje koniec, privoláva ho a ponúka mu ruku, modlí sa zaň, aby prišlo skôr. Umieranie je nepredstaviteľným scenárom múk. Zdravý človek si nedokáže predstaviť ochromujúci pocit totálnej bezmocnosti, keď už nezávisí od tvojej vôle, keď nedokážeš ovládať vlastné svaly, zmysly ani nervy, znečisťuješ sa pod sebou ako paralyzovaný tvor a pomaly hniješ vo vlastných výlučkoch. Toto poníženie zraňuje ľudskú dôstojnosť viac než náhly záchvat bodavej bolesti kdesi v chrbtici. Osobnosť sa rozpadá, nič v tebe už s ničím nesúvisí, a všetky vnútorné funkcie sa chaoticky boria ako nemilosrdne pohádzaná stavebnica z lega. Prestávaš byť človekom – tým nádherným a dokonalým celkom, vrcholom Božieho stvoriteľského diela. Pred siedmimi desaťročiami napísal lekár-humanista Axel Munthe, že smrť je milosrdnejšia než my sami. Koľko rokov to budeme len konštatovať bez toho, aby sme niečo zmenili? Rákayho próza vyvoláva v každom čitateľovi zmes súhlasu a pochybností. Máme právo rozhodovať sa sami za seba. Máme trpieť a zomrieť, aby sme tak vstúpili do „nádhery“, ako to formuloval pápež Pius XII., alebo sa dobrovoľne, po vzore Schopenhauera, vybrať v ústrety smrti, zomrieť ochotne, keďže ide o výsadné právo toho, kto rezignuje a vzdáva sa túžby žiť?