Živí a mrtví – Vladimír Mináč (1978)

Boli kŕče. Bolo tápanie, bolo sklamanie, bolo zúfalstvo. Bolo dusno a prišla opica, bolestné prebúdzania, nedôvera a zrady — chaos doby nemohol nevyvolať chaos v mysliach a činoch ľudí. Všetko bolo zložité, všetko bolelo, len málokto sa vedel vyhnúť omylom, zlu, špine a poníženiu. Slovo národ vtedy bolelo. U Mináča bolelo a bolí v jednotlivcovi. Je to železná kefa, ktorou sa zoškrabuje špina dejín — ide bolestivo po koži, preniká do tkaniva človeka a zraňuje do hĺbky. Nikto sa nezachoval dokonale, pretože to nebolo možné. Neexistujú stopercentní hrdinovia. Sú len zmietajúci sa ľudia v nacistami vytvorenej prírodnej rezervácii, ktorá sa volala „Usmiate Slovensko“. U Mináča je tento úsmev len kŕčom, láska sa mení na bolesť a namiesto povznesenia prináša človeku únavu a odpor.